Prosieckou a Kvačianskou dolinou

Kedysi, keď sme boli ešte deťmi, nás rodičia často brávali k už nebohej tete Milke do Prosieka. Pri tejto príležitosti sme vždy zajedli domácej klobásky uja Mičudu a prešli sa do Prosieckej doliny. Neraz si spomínam, že tam bolo toľko vody, že nás otec musel vždy preniesť z kameňa na kameň a tak na druhý breh… Dnes už veru toľko vody niet. A ešte si spomínam, že naša mama videla všade hady. Ale to už bolo dávno, aj viac ako 30 rokov možno ubehlo.

Fakt je ten, že v Prosieckej som bol po tak dlhej dobe až tento víkend. A ani by sa to neudialo, však poznáte to príslovie, že aj obuvník chodí bosý. Tak mi volá kamoška, skvelá psychologička o.i. Bronča @dobry_kouc, že sa po týždni v hlavnom meste potrebuje s priateľom vyvetrať.

Počasie prialo, ja som bol dosť chorý, vravím si, dajme niečo ľahké, pekné, nenáročné. Ale zas aby to malo, ako my vravíme, aj cici aj rici.

Vyrazili sme ráno najprv do Kvačianskej doliny. Áno, je to mätúce, ale vedel som, že na poslednú lúku spájajúcu Kvačiansku s Prosieckou nemusí byť energia, tak sme vzali dve autá. Inak tá lúka je krásna, jedna z mojich naj na Liptove. My sme však išli zaviezť moje auto do Kvačian na parkovisko, kde platíme príjemné 3 korunky európske a druhým autom sme pokračovali do Prosieka. Ževraj v sezóne tam stoja taxíky, ktoré Vás do Prosieka odvezú, keď už sa ozaj nechce.

Prosiecka dolina v Chočských vrchoch je krásna tiesňavová dolina so všetkým, čo k tomu patrí. Voda, reťaze, kde tu rebrík, vodopád a pritom sa v nej vôbec nenadrete. Je to stále príjemná prechádzka. Už po niekoľkých stovkách metrov sa dostávame k časti Vráta, kde fotíme o dušu spasenú, križujeme potok, testujeme reťaze a veľmi sa tešíme, že tu nie je premávka.

Vlastne si to užívame v presne takej pohode, ako píšem. Prichádzame na rázcestie, kde sa uberáme vľavo a prídeme k vodopádu. Obávam sa však, že v letných mesiacoch bude bez vody. Všeobecne je táto dolina najkrajšia asi v jarných mesiacoch, kedy je vody viac a je cítiť, ako dotvára kolorit doliny.

Späť na rázcestie. Odtiaľ ako sme začínali nádhernou vstupnou bránou do doliny, nás čaká opäť krásna tiesňava pretkaná rebríkmi, ústiacimi na krásnych, už oravských lúkach Svorad.

Pár chvíľ neskôr už vstupujeme krásnou bránou do Kvačianskej doliny. Čo možno stojí za povšimnutie, tak sú to zbytky starých zvodidiel. Nijak som po tom nepátral, ale Kvačianskou dolinou údajne jazdila štandardne doprava, prv než bola vybudovaná cesta spájajúca Liptov s Hutami. Dnes sa vám to bude zdať nemožné, ale tu krásne uvidíte, aká vie byť príroda mocná. Vždy, keď tadiaľto letím na bicykli, tak si vravím, že nerozumiem čo tu tých ľudí ťahá tak dlho sa prechádzať. Ale dnes s miernou nádchou a diskomfortom v hrdle to chápem. Je to tak krásna dolina a tak Vám zbehne, že nechápete, ako skoro prichádzate na Oblazy.

Oblazy sú miesto, ktoré keď samo o sebe dáte do googla, tak vám vystrelí milión príspevkov a ozaj ako oáza oddychu stojí za to. Stále si vravím, že títo nadšenci, čo udržujú tento starý vodný mlyn s pílou, ako dedičstvo pre terajšie generácie si zaslúžia viac, ako len naše všimné.

Inak na Oblazoch nestretávame už len štandardné pohorky, ale vidíme dámy vo fancy tepláčkoch, či spotených chlapcov s tetovačkami a ťažkými hodinkami. Znamená to iba to, že nemusíte absolvovať celú trasu. Môže vám stačiť aj prechádzka z ústia Kvačianskej doliny ku zmieneným Oblazom. Smerom k Oblazom na nás čakajú dve vyhliadky – Kobyliny a Roháč s úchvatnou scenériou. Verím, že deti od nejakých 5-6 rokov, túto peknú lesnú prechádzku zvládnu už len s miernym frflaním. Za mňa ozaj rodinný tip a keď na hrebeňoch fúka, alebo prší, v tejto doline to až tak vadiť nebude. Na parkovisku v Kvačianskej sa inak vždy po oravskom bajkovom kolečku zastavím na palacinku s džemom. Fajn klasika, ktorá poteší a neublíži a tak sa stalo aj teraz. Popravde až sme videli auto, celkom nám odľahlo, že nemusíme šlapať ďalších 5km po lúke do Prosieka.