Dlho som rozmýšľal, či vôbec písať tento blog a ako ho napísať, aby som na nikoho nezabudol, nikoho neurazil a hlavne vás neunudil, nakoľko už o sveťáku všetko viete. Hlavne Martin Kupčo jr. mi vraví, že Eliška Prečová z Jojky už určite má všetky informácie a vie presne, koľko kilometrov sietí, koľko ton materiálu a koľko hektolitrov pálenky sa vypilo a prečo Peťa naozaj spadla… Tak prečo to znova písať, keď týchto 100 + 1 zaujímavostí je už určite niekde spísaných. Tak som si povedal, že ja to vlastne napíšem len tak pre seba ako spomienku, ktorá sa už možno nikdy nezopakuje. A vlastne je to aj také poďakovanie ľuďom, ktorým som pred veľa rokmi preťal cestu a aj dnes, keď sa občas stretneme, tak sú to presne tí istí správni Liptáci, ako vtedy.
V pradávnej minulosti, keď Peťa bola úplne malá a chlapi okolo Martina Kupča sr., ktorí jej pichali bránky na veľkonočnom vajíčku v Liptovskom Jáne, mali o 20 rokov menej, vtedy by si nikto nebol pomyslel, že raz budú pichať bránky už Petre veľkej a to na podujatí takéhoto rangu, akým je svetový pohár v alpskom lyžovaní. V tých časoch, kedy som si ešte nevedel počas dňa ani 8 pív a 8 poldeci borovičky plnohodnotne vychutnať, som prvýkrát pričuchol k pichaniu bránok do svahu na brigáde v Jánskom skiservise. Trebalo pomôcť, pomohol som. Bolo to v časoch, kedy chlapi boli chlapmi a dokázali piť ohnivú vodu tri dni a domov sa vrátiť, až keď mesiac dosiahol úplňku. Dnes vám už niečo také žiadna žena nebude tolerovať, vtedy indiáni boli veru ešte iní playeri. Boli to časy, kedy som sa dozvedel toľko múdra o živote ako nikdy, len si to ráno nikto už nepamätal. Koho držal za ruku večer po pretekoch Paľo Šúlek a za druhú jeho syn Mišo, tak vie presne o čom hovorím.
Partia okolo Kupčovcov rástla. Boli v nej legendy ako pán Pawiel, Blonďák, Mitkaj a pribúdali hlavne preteky. Dodnes nezabudnem na jednu príhodu, ktorá sa udiala na 7čke v Jasnej jedného krásneho večera. Robili sme nejaké preteky, európsky pohár myslím, no v Jasnej zúrila ohromná víchrica, aká snáď len tu vie byť. Maroš Kupčo sr. potreboval jedného silného a jednoduchého a k nemu jedného skúseného harcovníka. Mali sme ísť po tme zabezpečiť siete, alebo niečo také, ale po tme, na tom ľade, v tom vetre a s takou váhou… Hovorím si – dpči, tu určite dnes zomrieme! Mitkaj ma zadržal pri zábrane, kde sme sa schovali /on bol ten harcovník/, že si oddýchneme a celý sa schoval do svojho plášťa. Nechápal som čo robí. On si vo svojej bunde vo vnútri zapálil cigaretku a spustil mi príbeh, ako v 73ťom prežil v horách najstrašnejšiu víchricu vo svojom živote. Celé mi to podal svojim neodmysliteľným závažno-porubským akcentom, ja som sa nasmial ako nikdy, on dofajčil a šli sme urobiť to, prečo sme prišli. Mám pocit, že po štvrťstoročí som ho teraz už v týždni fajčiť nevidel a cez ten januárový víkend som ho už veru ani nevidel. Ale v mysli si ho tam vybavím kedykoľvek.
Roky a preteky pribúdali, firma rástla a profesionalizovala sa a ja som kvôli svojim povinnostiam a príbehu tento vlak opustil. Medzitým sa v Jasnej začali konať stále väčšie a väčšie podujatia, ktoré vždy dopadli nad očakávania. Chlapi začali robiť pravidelne svetové poháre v Špindlerovom Mlyne, či chorvátskom Záhrebe a samozrejme už dve edície doma v Jasnej.
Prišiel rok 2023 a vedeli sme, že Peťa bude doma možno poslednýkrát. Ja som o 20 rokov starší, vravím si, veď táto partia môže byť možno už naposledy. Volám Mišovi Mrázikovi, či berú do techniky aj takých ako ja. Odpoveď bola, že pre starých harcovníkov sa miesto vždy nájde. Vravím mu, nech ma cez víkend nechá porozmýšľať. V týždni by som možno mohol, dva isto nie 🙂 a dám vedieť. Lebo keď raz poviete áno, tak už viete, že vás nečaká žiadny ľahký týždeň. Za hodinu mi volá môj „druhý otec“ pán Pawiel. O pánovi Pawielovi by sa dala napísať nejedna sólo kniha, ale s ním radšej raz niečo zažiť, ako si o tom päťkrát vypočuť. Hneď som dostal kefu, ako to on zvykne z lásky…že čo mu nezavolám, keď chcem ísť do techniky? Chcel som mu vysvetliť, že to ja len rozmýšľam, je to také ešte teoreticko-hypotetické… No nestihol som. Už to rozhodol za mňa. Vraj aby som to nemal ťažké…
Pán Pawiel má dar ako nikto iný. Sú ľudia, ktorí skôr robia ako myslia. Potom sú tí, čo dlho myslia, až potom robia. Alebo do tretice ani jedno, ani druhé. On stíha obe tieto veci spraviť vždy v meta priestore, ešte niekde pred. Vy než začnete vôbec myslieť, on už natiera altánok belinkou.
Najhoršie čo sa vám môže stať pri práci s ním je, že mu vlastne nestíhate. Skrátka ste v zatratení. Ale keď mu stíhate, tak sa nasmejete ako nikdy v živote a tento chlap vám už nikdy nepovie nie a keď vie, vždy pomôže. Bolo potvrdené a čas bežal.
Starosta
Vždy keď ti zazvoní telefón od starostu Závažnej Poruby Vlada Mlynčeka, tak vieš, že to bude stručné, jasné a dosť na piču. Raz si pamätám, že som mu aj prikázal, aby si vymazal moje číslo z telefónu. Samozrejme ja som to myslel vážne a on si myslel, že srandujem, tak nevymazal. Začal vľúdne, pomaly, ako to len on vie. Ráno 5:30 ti ide lanovka, začal. Presne preto som si to chcel trošku rozmyslieť. Stojí mi taký týždeň za to? Prečo sa tam nejdem cez víkend zabaviť ako všetci ostatní? Nie, ja idem 5:30 ráno pri -12 striekať nejakú vodu do zjazdovky, aby sa baby polyžovali. Na Chopku fučalo klasicky, pocitová teplota podľa meteoblue mínus 27, všade po tebe strieka voda, ktorá na tebe okamžite mrzne. Starosta prehovoril. Dnes páni ideme po 10tich centimetroch. Pozeráme na seba, naňho, na dĺžku trate, na ľadovú rúru, z ktorej pod 10timi barmi jebe voda všade možne. Prehltol som a chcel som Mitkajovu marsku, nech sa dám mentálne doporiadku. Bol to veru krásny deň a krásna psychohygiena. Ak ste dlhodobo pod stresom, tak taký deň vám krásne ukáže, že aj horšie to vie byť J. Na vyčistenie hlavy je preparovanie zjazdovky nádherná aktivita. Mrzneš, začneš to nenávidieť, rozmýšľaš, prečo to dávno nerobí stroj, prečo si tu a posúvaš sa po centimetroch. Čistý blud, ale tvoj mozog ti na konci poďakuje. Trať bola v ťažkom tope, striedalo sa na nej 40 ľudí, ktorých prišli vymeniť ďalší 40ti a pracovali do neskorej noci. Ozaj, neraz som sa spýtal, prečo si to robíme? Ale my Slováci sme už raz takí. Proste hrdí a tvrdí chlapi z Liptova, čo si povedia, že urobíme, aj keby Igor tú dotáciu nedostal. Je to skrátka tak. A tak aj bolo.
Kapitola Sťahovači
Keď to zamrzne, tak nasleduje fáza dva. Ku slovu sa dostali sťahovači. Zjazdovka vyzerá zhruba ako pole po sejbe ozimín, len úplne zamrznuté na kosť. Úlohou sťahovačov je vydrať trať úplne na hladký ľad. Tu sa riaďte vždy jedným jednoduchým pravidlom – nemáte krátke tvrdé lyže a tvrdé lyžiarky a máte radi svoje bedrové kĺby, tak běž foreste, utíkej! A já utíkal… Je fakt, že v tých mojich skialpových papučkách to bola čistá vražda. Všetci sťahovači ozaj klobúk dolu, kto toto vydržal bez zranenia a choroby. Jazdí sa vo veľkých formáciách, vo veľkej rýchlosti, aby tá trať bola dokonalá a stále dookola. Sneh a ľad sa vyťahuje preč, nakoľko do trate už žiadna mašina nepôjde. Robí sa to preto, že takto tomu snehu pomôže gravitácia s hybnosťou a ako sa nabaľuje val, tak sa nesmie zastaviť a pekne sa odvalí do strán. Takže pri tejto práci bolo dôležité, aby nevznikali medzery, čo bolo ozaj nesmierne fyzicky náročné. Paradoxne ako sa blížil pretek, tak mali viac kľudu, ale zničení boli poriadne.
Deň, kedy celý deň na to pršalo
Aj o tom je život a túto náročnú prácu nám začal polievať dážď. V sobotu, keď Peťa vypadla, tak každý hľadal nejakého vinníka. Kto za to môže, prečo to bolo tak a prečo tá trať bola taká aká bola. Vravím si, čo nevideli v TV JOJ pána Pawiela? Veď on za to môže, jasné ako facka! A ešte aj ten chorvátsky tréner Pedro z nášho skladu v tom mal prsty. Možno len ľudia zabúdajú, že je to len šport a občas sa veci proste stanú. Môj osobný pocit, keď som v sobotu o šiestej ráno stúpil na trať na lyžiach “čerstvo nabrúsených“, ktoré som si vzal radšej od svojho otca bol, „dpči. tu sa dnes zabijem“. Alebo minimálne budem na Eurosporte v zostrihu nejakého silvestrovského programu. Na mojich skialpových superlightoch sa nedalo sťahovať a už vôbec nie v nich na takom ľade pracovať. Nikto však nevedel, že aj majster tesár sa utne a má na mašine trochu inak nastavený podbrus. Ten deň sme všetci boli tak trochu ako namydlené blesky a vlastne aj Peťa bola. Skrátka tá trať aby bola pre pretekárky bezpečná, musí byť taká, aká bola. Možno ten aprílový daždík ju nemusel pozalievať, ale na to sa história už nepýta. Peťa došla po deviatu, či koľkú bránu a ostatné už viete.
Čo ale neviete, že nás bola armáda na toto celé a poviem aj prečo. Každé ráno keď mi šla lanovka tak 5:30, tak nás bolo menej a menej. Chalani bývali po hoteloch a chatách v okolí Lúčok a len z rozprávania viem, že to tam bolo ako vo vojenskom lazarete. Že v noci, keď sa človek prešiel hotelom Ski, tak len počul stonanie a kašlanie. A potom prišiel do sekcie kde tiekol kerozín a hral rockandroll. Tam boli tie silnejšie kusy. 🙂
Ja som prezieravo túto možnosť nevyužil, vravím si, máš svoj vek, toto už nie je veru pre teba. Dobre som spravil, môjho spolubývajúceho, ako aj veľa ďalších, poslal štvrtkový dážď do postele a bolo dobré sa udržať vyspatý, triezvy a oddýchnutý. Vlastne po pravde, takú techniku, kde sa vypilo tak málo alkoholu som ozaj nezažil! Nepísané pravidlo je, že žiadny alkohol, ale aj poľovníci sú vraj abstinenti.
Na tejto trati však koncentrácia musela byť 100%, hlavne pri stavaní trate, kde každý vie presne, čo robiť, čo zobrať, komu podať. A paradoxne technici sa na lyžiach pohybujú pomaly, keďže stále niečo kutia. Takže keď sa šúchate po trati v nejakej rýchlosti, tak balans udržíte skôr, ako keď sa na nej motáte, otáčate, vŕtate, zatáčate a pod.
Sektor priehyba
Môj obľúbený. Starosta mi vraví, budeš podávať paraorechovi (Mišo Červeň). Málokto vie, ale ten chlap má zlato z Pekingu z paraolympijských hier. Čuduj sa svete a pustia ho s nami zdravými do techniky. Vravím si ok, Mišo je paraolympionik, ten to zvládne, ja to snáď prežijem. Kto to inak poznáte tak viete, že tam sa to lomí strmo dole, strmo dole kadiaľ vo štvrtok letel aj kopec dažďovej vody. Nasraté som mal až v termo vložkách a každý pohyb som si dvakrát rozmyslel, lebo tu keď zjebeš, tak sa zastavíš až vo VIP tribúne. Paraorech si tam hopsal so svojimi potrhanými väzmi v kolene ako keby meter prachu spadlo. Parchant, určite si pilníkom večer pribrúsil, alebo vie kurevsky dobre lyžovať. Faktom je, že som minul len jednu bránku pred cieľom, kde sa fakt šialene šmýkalo a bol som rád, že je to za mnou. Na moje prekvapenie po kole, ako sa zbrúsila tá vrchná vrstva, tak sa tie podmienky zlepšili. Ale áno, na takejto podložke dnes prebieha moderné lyžovanie. Tiež som si chvíľami vravel, že tie baby nie sú úplne normálne, ale je to skrátka ich šport.
Nedeľa – balenie
Neviem koľko kilometrov tých sietí bolo, k tomu tony matracov a bannerov a všetkého možného. No logistická maturita, ale musím povedať, že vidno, že sa to nerobilo prvýkrát. Fakt to išlo skvele. Ale aj tak máš dosť, chceš ísť domov, ku maminke na vývar, alebo niečo také. Ale ty balíš a balíš, a tony materiálu sa nakladajú na kamióny, ktoré tento cirkus posúvajú do ďalšej krajiny. Melieš z posledného, ale pozrieš vedľa a tam chlap tiež melie z posledného a vedľa neho ďalší a ďalší. Zrazu tých chlapov je zas sto, tak proste ideš, ale chceš ísť preč a vyzuť sa z lyžiarok, kde ťa malíček po týždni tlačí až niekde v zadku.
V nedeľu večer, keď som išiel na lyžiach Bielou púťou, tak na jednej strane som mal dosť zmiešané pocity, že toľko práce a Jasná už prázdna. Na druhej strane ma však hrial taký dobrý pocit, že som možno poslednýkrát mohol byť pri tom. Že som videl kopu známych tvárí a veru som si spomenul na tých, čo som počas týždňa už nevidel. Je to ozaj taká partia nadšencov. A keď sa ma raz niekto opýta, či pôjdem znova, tak pôjdem znova a rád, len to musia Kupčovci, Mraziak, Pawiel, Starosta, Paraorech a ďalší dať dokopy a toto všetko zoorganizovať.
Bolo to super! Čaute.
